Ako je to možné, že sa vôbec naučíme rozprávať? Existujú na to rôzne rozľahlé teórie, tie najnovšie však hovoria o potrebe interakcie, komunikácie s prostredím, s matkou. Prvé ľudské slovo predsa len tak nespadlo z neba. Predchádzajú ho mnohé schopnosti, ktoré sa dieťa muselo najprv naučiť. Voláme ich prekurzory reči.Vďaka nim vieme zistiť, že vývin reči nemusí prebiehať v poriadku ešte predtým, než dieťa povie prvé slovo!  

Napodobňujúce džavotanie

Takýmto prekurzorom je napríklad tzv.: napodobňujúce džavotanie, ktoré prichádza okolo 6. mesiaca. Dieťa už nevydáva iba hrdelné zvuky ako doteraz. Už sa iba zvedavo nehrá s hlasivkami a ústami, ale začína vydávať zvuky, ktoré sa podobajú na ľudskú reč. Snaží sa imitovať to, čo okolo seba počuje. Mamama, gagaga, bababa... ešte to nie sú slová, ktoré by vždy znamenali to isté, mamy ich však s radosťou "interpretujú" ("Aha, ty si ešte prosíš mliečko?") a tým pomáhajú dieťaťu pochopiť, že týmito zvukmi môže dosiahnuť svoje ciele.

Stálosť objektu

Okolo 8 mesiacov sa najobľúbenejšou detskou hrou stáva "Neni - kukuk!". Zakryť predmet - odokryť predmet! Schovať sa - vykuknúť! To je smiechu pri takej jednoduchej hre. Patrí to však k veľmi významnému obdobiu. Dieťa sa učí, že ak loptu schováte pod plienku - nezmizne! Možno sa doteraz stávalo, že sa dieťa rozplakalo, ak ste odišli z miestnosti. Mohlo to byť preto, lebo spočiatku si dieťa myslí, že ak Vás nevidí, neexistujete. Až teraz začína chápať niečo, čo odborne nazývame stálosť objektu. A ako to súvisí s prvým slovom? Nuž, slovo existuje i vtedy, keď opisovaný predmet nevidíme. Je to nástroj na to, aby sme opísali i predmety a deje, na ktoré práve nemôžeme ukázať prstom.