Ako sa stal z dyslektika inžinier

Problémy s čítaním a písaním, náročné osvojením si techniky čítania, pravopisných pravidiel, či čítanie s celkovým porozumením - to sú ťažkosti, ktoré sprevádzajú tzv. špecifické poruchy učenia. A tie sa prejavujú nie len "v diktátoch", ale vo všetkých vyučovacích predmetoch.

Vo svojej praxi sa často stretávam so žiakmi s poruchami učenia. Ide o žiakov, u ktorých sa už v predškolskom veku vyskytovala vyskytovala narušená komunikačná schopnosť a to vo forme špecificky narušeného vývinu reči. Väčšina takýchto klientov ostáva v logopedickej starostlivosti. Rodičia týchto detí sú často zúfalí, keď ich deti začnú chodiť do školy. Deti čítajú pomaly, neplynulo, zamieňajú si písmená pri čítaní aj písaní, vynechávajú dĺžne, nedokážu sluchom odlíšiť mäkkú hlásku od tvrdej a podobne. Čiastočným riešením školských neúspechov je individuálny výchovno - vzdelávací plán takého žiaka. Rodičia detí s poruchami učenia však neraz vyjadrujú pochybnosti a obavy spojené s ich ďalším štúdiom, prípadne pracovným uplatnením v živote.

Prinášam Vám rozhovor s mladým mužom, u ktorého sa od detstva vyskytuje špecificky narušený vývin reči, ku ktorému neskôr pribudli spomínané poruchy učenia (ďalej PU). Rozhovor môže byť inšpiráciou pre ľudí s PU, ako aj pre ich rodičov. Dokazuje, že aj človek s dyslexiou môže vyštudovať vysokú školu a nájsť si plnohodnotné uplatnenie na trhu práce. Zároveň logopédom priblížime, ako sa môžu poruchy reči a učenia ďalej prejavovať v bežnom i pracovnom živote.

Aj človek s dyslexiou môže vyštudovať vysokú školu a nájsť si plnohodnotné uplatnenie na trhu práce.

Martin má v súčasnej dobe 27 rokov, je takmer 3 roky po skončení vysokej školy a pracuje vo firme s technickým zameraním.

Ako si vnímal svoju poruchu reči v detstve? Uvedomoval si si ju ako handicap? Ak áno, v ktorých situáciách? Stalo sa ti niekedy, že sa Ti niekto pre Tvoju poruchu reči posmieval?

Ako handicap som to nebral. Nemal som pocit, že som handicaponovaný, lebo nebolo predo mnou prezentované, že je to porucha a mal by som mať z toho nejaké výhody. Priznám sa, že mi vyhovovalo, keď nastalo v škole obdobie ,kedy mi prestali do priemeru rátať známky z diktátu. To bola jediná výhoda, ktorej sa mi v škole dostalo. Keď sa na to pozriem spätne, tak som mal šťastie, že sa mi nikto neposmieval. Je pravda, že pár krát sa stalo, že sa spolužiaci zasmiali, keď som prečítal nejakú hlúposť. Nepamätám si však, že by ma to vtedy trápilo alebo traumatizovalo.

Spomínaš si na dobu, keď si v detstve chodil na logopédiu? Pamätáš si, čo bolo obsahom logopedickej terapie?

Viem, že som chodil na logopédiu. Pamätám si však len biely plášť a drevenú paličku, ktorú ma nútili držať na jazyku . Je fakt, že tú paličku dodnes nemám rád a vždy ju u lekára odmietnem.

Ako si spomínaš na svoje začiatky v škole?

Začiatky boli veľmi tažké. Myslím, že najviac dostávalo zabrať psychické zdravie mojej mamy, keď sa so mnou učila čítať. Mal som veľký problém spojiť napr. slabiky ma-ma a prečítať to ako mama. Domnievam sa, že práve vtedy jej začali šedivieť vlasy. Ostatné predmety som zvládal celkom dobre. Veľmi dobre mi išla matematika, okrem slovných úloh.

S ktorými predmetmi v škole si mal z Tvojho pohľadu najväčšie ťažkosti?

Najťažšie boli pre mňa jazyky. V prvom rade slovenský jazyk a potom samozrejme aj cudzí jazyk. Neskôr vo vyšších ročníkoch, keď pribúdali predmety a množstvo učiva, tak mi robilo najväčšie ťažkosti sa naučiť naspamäť poučky. Radšej som mal predmety ako matematika, fyzika, kde som porozumel súvislostiam a nebolo nutné sa učiť veľa textu.

Ako k Tebe pristupovali učitelia?

Učitelia ku mne pristupovali úplne štandardne. Nemal som pocit, že by mi robili nejaké úľavy okrem zvýhodneného hodnotenia diktátov. Rád by som podotkol, že dokonca ani to nerešpektovali všetky moje učiteľky slovenského jazyka. Najviac prihliadala na moju poruchu učiteľka na prvom stupni základnej školy, a neskôr vyučujúca slovenského jazyka v maturitnom ročníku na strednej škole. Mal som aj negatívnu skúsenosť s jednou učiteľkou, ktorá mi prorokovala, že s mojimi schopnosťami ma nevezmú ani na stredné odborné učilište.

Čo Ti najviac pomáhalo?

V rámci osvojenia si čítania mi najviac pomáhal tréning. Mal som to šťastie (niekedy aj nešťastie :-)), že moja babka bola učiteľka. Počas letných prázdnin u nej som musel povinne absolvovať každodenné diktáty, čítať texty, ako aj počítať príklady z matematiky. Dokonca aj počas prechádzok ma učila hláskovať slová.

Podľa čoho si si vybral strednú školu (SŠ)?

Som technický typ a už od malička ma zaujímali autá, rôzne stroje a všetko okolo nich. Takže moja voľba bola jasná. Vybral som si Strednú priemyselnú školu, odbor "Doprava" v Považskej Bystrici. Samozrejme som vedel, že na tejto škole nebude kladený dôraz na osvojenie si veľkého množstva poznatkov a memorovania. Naopak štúdium bolo zamerané na rozvoj technického myslenia, priestorovej predstavivosti a praktických prác, v čom som bol veľmi dobrý.

Ako prebiehalo štúdium na SŠ a ako si sa pripravoval na maturitnú skúšku?

Štúdium na strednej škole nebolo pre mňa zvlášť náročné. Ako som spomínal, väčšina predmetov bola zameraná technicky, prakticky, nebolo nutné sa učiť veľa textu a poučiek. Mali sme skôr úlohy, kde sme museli vypracovať zadanie kreslením a rysovaním. Dôležitejšie boli čísla, praktické zručnosti než memorovanie sa veľkého množstva textu, ako to majú napr. gymnazisti. Príprava na maturitnú skúšku bola pomerne náročná a dovolím si tvrdiť, že aj nadpriemerná v porovnaní s inými žiakmi priemyselnej školy. S prípravou na maturitu zo slovenského jazyka mi pomáhala suseda - učiteľka slovenčiny. Detailne so mnou prebrala všetky témy, takže som bol pripravený. Veľkým prekvapením a zadosťučinením bolo, keď predsedníčka maturitnej komisie vyhlásila, že to bola najlepšia odpoveď zo slovenského jazyka, akú kedy počula od žiaka z priemyselnej školy. Bol som na seba hrdý.

Akú vysokú školu si si vybral? Čo boli hlavné kritéria?

Vybral som si štúdium na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave, konkrétne odbor s názvom "Automobily,lode a spaľovacie motory". Chcel som sa ďalej vzdelávať v strojárskej oblasti. Konkrétnu univerzitu a fakultu som si vybral aj na základe jej vysokej odbornosti a dobrého mena. Zároveň bol výber školy ovplyvnený aj pozitívnou skúsenosťou môjho otca so štúdiom na tejto vysokej škole.

Aké bolo štúdium na vysokej škole? Ako sa Ti podarilo skončiť?

Štúdium na vysokej škole bolo pre mňa pomerne náročné. Najväčšie ťažkosti mi samozrejme robilo naučenie sa teórie a presných definícií. Našťastie obsahom štúdia boli opäť najmä technické predmety, kde sme počítali príklady, vypracovávali rôzne zadania, výkresovú dokumentáciu a podobne. Stalo sa mi, že som niektoré skúšky opakoval. Dôležité vtedy bolo sa nevzdať, nazbierať silu a pridať trochu úsilia. Vysoká škola ma naučila sa prekonávať. Pochopil som, že človek môže dokázať veľa vecí, keď chce.

Aké povolanie si si vybral? Čo presne je náplňou Tvojej práce?

Moje povolanie som si vybral opäť z technickej, konkrétne strojárenskej oblasti. Pracujem vo veľkej firme, ktorá sa zameriava na predaj a spracovanie hutníckeho materiálu.

V súčasnej dobe vediem oddelenie výroby zváraných oceľových konštrukcií pre poľnohospodárske stroje. Náplňou mojej práce je napríklad tvorba cenových ponúk, komunikácia so zákazníkmi, technológia výroby, plánovanie, riadenie pracovníkov, výberové konania pre nové technológie a mnohé ďalšie.

Vedel by si uviesť konkrétne príklady, ako sa Ti z Tvojho pohľadu prejavuje porucha reči a učenia v pracovnom i bežnom živote?

Niekedy sa mi stáva, že mám problém správne vysloviť niektoré komplikované slová a zamieňam si názvy. Takisto mám ťažkosti so zapamätaním si mena človeka, najmä pri predstavovaní. Pozorne si musím čítať doručené e-maily, takisto aj ja si pri písaním e-mailov radšej viac krát po sebe skontrolujem napísaný text a taktiež čísla. Na predchádzajúcej pozícii sa mi stalo, že som pri nesprávnom prečítaní nesprávne identifikoval rozmer výrobku a následne som nesprávne napísal 253 namiesto 235. A keďže robím aj cenové ponuky, kde pracujem s peniazmi, tak si uvedomujem, že musím byť o niečo pozornejší.

Čo by si odporučil, odkázal žiakom s poruchami učenia, prípadne ich zúfalým rodičom?

Z vlastnej skúsenosti by som určite odporučil veľa trénovať, čo sa týka čítania a písania. Avšak nie je vhodné na dieťa tlačiť a vyžadovať, že musí mať dobré známky zo všetkých predmetov. Určite je prínosné dieťa veľa chváliť a povzbudzovať aj za snahu a menšie úspechy. Rodičia, ako aj učitelia by mali nájsť u dieťaťa/žiaka oblasti, v ktorých vyniká a ktoré ho bavia. Následne by mali podporovať rozvíjanie žiaka v tejto oblasti. V mojom prípade to bola technická oblasť, priestorová predstavivosť a kreslenie. Ešte by som chcel podotknúť, že je dôležité nebrať túto poruchu ako handicap a nevyhovárať sa na ňu. Práve naopak, mali by sme to zobrať ako výzvu. Človek naozaj môže dokázať čokoľvek, keď chce. Verím, že aj ja som toho takým malým dôkazom.

Ako ste sa dočítali v tomto rozhovore, Martin nemal štúdium s poruchou reči a učenia jednoduché. Podarilo sa mu však dokončiť vysokú školu, a nielen to. Neskôr si dokonca rozšíril špeciálnymi skúškami platnosť inžinierskeho vzdelania na medzinárodné. V súčasnej dobe taktiež navštevuje vo voľnom čase kurz anglického jazyka. Podľa jeho slov mu ide osvojenie cudzieho jazyka veľmi ťažko, najmä výslovnosť a gramatika. Avšak nevzdáva sa...

Tento príbeh je povzbudením pre ľudí trpiacich poruchami reči a učenia a zároveň povzbudením pre ich rodičov, ktorí sú často skeptickí vzhľadom na štúdium a pracovné uplatnenie takého žiaka. Pre nás logopédov je potrebné si uvedomiť, že porucha reči a učenia sa po skončení štúdia nekončí. Sprevádza človeka celý život, v pracovnej i v súkromnej oblasti. Ďakujeme Martinovi veľmi pekne za otvorený rozhovor a veríme, že bude inšpiráciou pre ľudí s podobnými ťažkosťami.

Autor článku: Mgr. Daniela Domjenová